HLBOKO v rovníkovom dažďovom lese v Stredoafrickej republike sa ukrýva prírodný klenot, ktorý videl len málokto. Nám sa to však podarilo. Po 12-hodinovej jazde náročným terénom sme sa dostali do Národného parku Dzanga-Ndoki, nedotknutej prírodnej rezervácie v juhozápadnom kúte krajiny medzi Kamerunom a Konžskou republikou. Náš cieľ bol jednoznačný — stretnúť samca gorily nížinnej, ktorého volajú Makumba, a jeho rodinu.

Naša sprievodkyňa nám povedala, aby sme sa držali pohromade a dávali si pozor na slony. Prechádzali sme totiž chodníčkami, po ktorých sa denne vydávajú za potravou. No nemali sme sa mať na pozore iba pred nimi. „Ak na vás zaútočí gorila,“ varovala nás sprievodkyňa, „zostaňte stáť a pozerajte sa do zeme. Neublíži vám, iba narobí veľa hluku. Nepozerajte sa jej do očí. Mne pomáha, keď oči jednoducho zatvorím.“

Našu skupinu spolu so sprievodkyňou viedol jeden stopár spomedzi Baakov. Týchto ľudí považujú za  Pygmejov pre ich telesné črty a nízku postavu. Skúsený miestny stopár dokáže vystopovať aj tie najplachejšie zvieratá, lebo zachytí aj najnebadanejší pohyb, pach či zvuk. Nám cestu znepríjemňovali roje otravných tropických včiel. Ledva sme udržali krok s naším stopárom, ktorý si bez problémov vykračoval cez hustú vegetáciu.

Zakrátko nás už viedol cez panenský prales, kam sa dostalo iba niekoľko ľudí zo Západu. Naraz zastal a rukami ukázal na veľkú plochu neďaleko chodníka. Videli sme dolámané kríky a zľahnutú trávu, jasný dôkaz toho, že sa tu predtým hrali mladé gorily, a zlámané a ohryzené konáre, ktoré nasvedčovali, že si tu dopriali raňajky. Ako sme pokračovali v ceste, naše očakávanie sa stupňovalo.

Asi po troch kilometroch stopár spomalil. Aby gorily nevyplašil, mľaskol jazykom. Zneďaleka sme počuli hlboké mrmlanie prerušované praskaním konárov. Naša sprievodkyňa pomaly mávla rukou, aby sme podišli bližšie. S prstom položeným na ústach nám naznačila, že máme byť úplne ticho. Dala nám znamenie, aby sme si čupli, a ukázala pomedzi stromy. Tam, asi osem metrov pred nami, sme ho uvideli — bol to Makumba!

Ešte pred chvíľou hlučný les zrazu stíchol a jediné, čo sme počuli, bol tlkot vlastného srdca. Prirodzene, hlavou nám vírila myšlienka, či na nás Makumba nezaútočí. Makumba k nám otočil svoju kožovitú tvár, a keď zhodnotil situáciu, na privítanie si ľahostajne zívol. Ani nemusíme hovoriť, ako sme si vydýchli!

Hoci v jazyku aka slovo makumba znamená rýchly, po celý čas, čo sme tam boli, sa Makumba pokojne venoval svojim raňajkám. Nablízku spolu zápasili a šantili dve mláďatá. Sopo, desaťmesačné mláďa s očami ako taniere, sa hral pri svojej matke Mopambi, ktorá ho k sebe nežne pritiahla zakaždým, keď ho nekonečná zvedavosť lákala dostať sa z jej dosahu. Ostatní členovia rodiny buď obhrýzali konáriky, alebo vystrájali v skupinkách. Občas si nás chvíľu obzerali, kým ich to neprestalo baviť, a ďalej pokračovali v hre.

Asi po hodine nastal čas vrátiť sa. Zdalo sa, že si to myslí aj Makumba, lebo po krátkom zavrčaní sa pomocou masívnych rúk zodvihol a vošiel do lesa. Za niekoľko sekúnd sa les zavrel za celou rodinou. Hoci sme s týmito majestátnymi zvieratami strávili iba krátky čas, na toto zoznámenie nezabudneme dlhé roky.