ANTOINE SKALECKI už ako chlapec ťažko pracoval v bani na čierne uhlie. S pomocou poníka alebo koňa vozil uhlie tmavými štôlňami v hĺbke 500 metrov pod zemou. Jeho otec utrpel pri banskom nešťastí ťažký úraz, a tak už nedokázal uživiť rodinu. Preto poslal malého Antoina robiť do bane, kde musel drieť deväť hodín denne. Pri jednom závale takmer prišiel o život.

Antoine bol jedným z mnohých detí, ktoré sa narodili poľským prisťahovalcom vo Francúzsku v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Prečo sa títo ľudia vysťahovali do Francúzska? Poľsko, ktoré po prvej svetovej vojne znovu získalo nezávislosť, bolo v tom čase veľmi preľudnené. Naopak, Francúzsko stratilo vo vojne viac ako milión mužov a malo zúfalý nedostatok baníkov. Preto v septembri 1919 vlády oboch týchto krajín podpísali imigračnú dohodu. V roku 1931 žilo vo Francúzsku už 507 800 Poliakov. Mnohí z nich sa usadili v banských oblastiach na severe krajiny.

Poľskí prisťahovalci boli známi svojou pracovitosťou a hlbokým náboženským cítením, ktoré bolo súčasťou ich kultúry. Antoine, teraz už 90-ročný, spomína: „Môj starý otec Joseph mi o Svätom Písme vždy rozprával s hlbokou úctou, ktorú mu vštepil jeho otec.“ V nedeľu sa rodiny poľských baníkov sviatočne vyobliekali a išli do kostola, rovnako ako to robievali doma. Boli tak terčom posmeškov niektorých miestnych Francúzov, ktorí sa o náboženstvo veľmi nezaujímali.

Mnohí poľskí usadlíci sa s biblickou pravdou prvýkrát stretli v regióne Nord-Pas-de-Calais, kde už od roku 1904 horlivo pôsobili Bádatelia Biblie. V roku 1915 začala každý mesiac vychádzať v poľštine Strážna veža a od roku 1925 aj Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!). Na základe týchto časopisov a knihy Harfa Božia zareagovalo na biblické posolstvo veľa poľských rodín.

Rodina Antoina Skaleckeho sa o Bádateľoch Biblie dozvedela prostredníctvom strýka, ktorý navštívil prvé zhromaždenie v roku 1924. Toho  roku sa v meste Bruay-en-Artois konal prvý zjazd Bádateľov Biblie v poľštine. O necelý mesiac mal v tom istom meste verejnú prednášku Joseph F. Rutherford zo svetového ústredia. Vypočulo si ju 2 000 prítomných, z ktorých väčšinu tvorili Poliaci. Brat Rutherford im povedal: „Jehova vás priviedol do Francúzska, aby ste spoznali pravdu. Teraz musíte vy a vaše deti pomôcť Francúzom. Vo zvestovateľskom diele je ešte veľa práce a Jehova sa postará, aby ju mal kto vykonať.“

A Jehova sa o to naozaj postaral! Títo poľskí bratia, známi svojou pracovitosťou v baniach, sa s rovnakým nasadením pustili do zvestovania dobrého posolstva. Niektorí z nich, ako napríklad Teofil Piaskowski, Szczepan Kosiak a Jan Zabuda, sa vrátili do rodného Poľska, aby aj tam oznamovali ľuďom vzácnu pravdu, ktorú spoznali.

Mnohí ďalší však zostali vo Francúzsku a pokračovali v horlivej službe s francúzskymi bratmi a sestrami. V roku 1926 sa zjazdu v meste Sin-le-Noble zúčastnilo 1 000 Poliakov a 300 Francúzov. V Ročenke 1929 čítame: „V uplynulom roku sa dalo pokrstiť 332 poľských bratov, ktorí tým symbolizovali svoje zasvätenie Bohu.“ Pred vypuknutím druhej svetovej vojny bolo vo Francúzsku 84 zborov, z toho 32 poľských.

V roku 1947 poľská vláda ponúkla emigrantom možnosť vrátiť sa do vlasti. Mnohí bratia túto príležitosť využili. No ich práca, ktorú pre Jehovu vykonali spolu s francúzskymi bratmi a sestrami, priniesla bohatú úrodu. Počet zvestovateľov vo Francúzsku v tom roku stúpol o 10 percent. V nasledujúcom roku vzrástol o 20 percent, o rok neskôr už o 23 percent a v roku 1950 dokonca o 40 percent! Francúzska pobočka chcela týchto nových zvestovateľov ďalej školiť. Preto boli v roku 1948 vymenovaní prví piati krajskí dozorcovia, z ktorých štyria boli Poliaci. Jedným z nich bol aj Antoine Skalecki.

Mnohí Jehovovi svedkovia vo Francúzsku majú dodnes poľské priezviská. Sú potomkami bratov, ktorí usilovne pracovali ako v baniach, tak i vo zvestovateľskej službe. Vo Francúzsku spoznáva pravdu veľa cudzincov aj dnes. Niektorí z nich sa rozhodli, že tam zostanú, no ďalší sa vrátili do svojej rodnej krajiny. Všetci však horlivo oznamujú dobré posolstvo o Kráľovstve tak ako ich poľskí predchodcovia. (Z nášho archívu vo Francúzsku.)