Napodobňujte ich vieru

Vyliala Bohu svoje srdce v modlitbe

ANNA mala plné ruky práce s prípravami na cestu. Snažila sa stále niečím zamestnávať svoju myseľ. Tieto každoročné cesty do svätostánku v Šíle, kam Izraeliti chodili uctievať Boha, mali byť radostné udalosti. Annin manžel Elkána tam pravidelne brával celú svoju rodinu. Jehova chcel, aby sa pri týchto príležitostiach jeho ľud radoval. (5. Mojžišova 16:15) Anna sa nepochybne už od detstva tešila z týchto sviatkov. Ale v posledných rokoch sa veci v jej živote zmenili.

Pre Annu bolo veľkým požehnaním, že mala manžela, ktorý ju miloval. No Elkána mal ešte jednu manželku. Volala sa Peninna a zdalo sa, že zmyslom jej života je strpčovať Anne život. Peninna prišla aj na to, ako dokonca tieto každoročné príležitosti využiť na to, aby rozjatrila Annine rany. Ako to robila? A čo je ešte dôležitejšie, ako Anne pomáhala jej viera v Jehovu zvládať často priam neznesiteľné situácie? Ak aj vy znášate ťažkosti, ktoré vás oberajú o radosť zo života, Annin príbeh vás môže veľmi povzbudiť.

„Prečo sa cíti tvoje srdce zle?“

Z Biblie sa dozvedáme, že Anna zápasila v živote s dvoma veľkými prekážkami. S tou prvou nemohla veľa urobiť a s tou druhou už vôbec nič. Po prvé, žila v polygamnom manželstve a jej manželská sokyňa ju nenávidela. Po druhé, bola neplodná. Také niečo je ťažké pre každú ženu, ktorá túži po deťoch, ale v tých časoch a vo vtedajšej kultúre bola neplodnosť zdrojom zvlášť veľkej bolesti. Každá rodina sa spoliehala na to, že jej potomstvo zachová meno rodiny. Neplodnosť sa považovala za veľkú potupu a hanbu.

Anna by možno statočne dokázala niesť svoje bremeno, nebyť Peninny. Život v polygamnom manželstve nikdy nebol ideálny. V takýchto manželstvách bolo bežné súperenie, konflikty a trápenie. Toto usporiadanie malo ďaleko od monogamného manželstva, ktoré Boh stanovil ako normu v záhrade Eden. * (1. Mojžišova 2:24) Biblia vykresľuje polygamiu v pochmúrnych farbách a srdcervúci opis života v Elkánovej domácnosti je toho názorným príkladom.

Elkána miloval Annu viac ako Peninnu. Podľa židovskej tradície si vzal najprv Annu a až o niekoľko rokov neskôr Peninnu. Či už to tak bolo, alebo nie, Peninna na Annu veľmi žiarlila a nachádzala si množstvo spôsobov, ako svoju manželskú sokyňu trápiť. Peninna bola oproti Anne vo veľkej výhode, lebo bola plodná. Rodila jedno dieťa za druhým a s každým ďalším potomkom rástol jej pocit osobnej dôležitosti. Namiesto toho, aby Annu ľutovala a snažila sa ju utešovať v jej nešťastí, využívala toto jej citlivé miesto. Biblia uvádza, že Peninna Annu „bolestne sužovala, aby ju vyviedla z rovnováhy“. (1. Samuelova 1:6) Jej konanie bolo  úmyselné. Chcela Anne ubližovať a darilo sa jej to.

Zdá sa, že v každoročných cestách do Šíla videla Peninna svoju príležitosť. Ani tento rok to nebolo inak. Každému z jej mnohých detí — „všetkým jej synom a dcéram“ — dal Elkána podiel, aby ho predložili Jehovovi ako obeť. Bezdetná Anna však dostala len svoj vlastný podiel. Peninna sa k nej potom správala tak povýšenecky a pripomínala jej, že je neplodná, takým spôsobom, že úbohá Anna sa rozplakala a dokonca stratila chuť do jedla. Elkánovej pozornosti neušlo, že jeho milovaná Anna sa trápi a neje. A tak sa ju snažil utešiť slovami: „Anna, prečo plačeš a prečo neješ a prečo sa cíti tvoje srdce zle? Či nie som ti lepší ako desať synov?“ ​(1. Samuelova 1:4–8)

Elkánovi slúži na česť, že pochopil, že Annina skľúčenosť súvisí s jej neplodnosťou. A Anna si jeho láskavé uistenia o tom, že ju miluje, nepochybne veľmi cenila. * Ale Elkána nespomenul Peninnino nenávistné konanie a biblická správa ani nenaznačuje, že by mu o tom Anna hovorila. Možno si uvedomovala, že keby mu povedala, ako sa k nej Peninna správa, jej situáciu by to len zhoršilo. Napokon, mohol s tým Elkána niečo urobiť? Nemala by ju Peninna v ešte väčšej nenávisti a nepridali by sa k tejto zlomyseľnej žene aj jej deti a služobníctvo? Anna by sa len stále viac cítila ako cudzinec vo vlastnej domácnosti.

Či už Elkána vedel o všetkých drobných nepríjemnostiach, ktoré Peninna Anne spôsobovala, alebo nie, Jehova Boh to všetko videl. Jeho Slovo nám poskytuje celkový obraz, a tak je táto správa vážnym varovaním pre každého, kto by sa uchýlil k zdanlivo nezávažným skutkom žiarlivosti a nenávisti. Na druhej strane pre nevinných a pokojamilovných ľudí podobných Anne môže byť útechou vedomie, že Boh práva dá vo svojom čase a svojím spôsobom všetky záležitosti do poriadku. (5. Mojžišova 32:4) To si možno uvedomovala aj Anna, lebo o pomoc sa obracala práve na Jehovu.

„Už nebola ustarostená“

Už od skorého rána je celá domácnosť na nohách. Každý sa pripravuje na cestu do Šíla, dokonca aj deti. Túto veľkú rodinu čaká viac než tridsaťkilometrová cesta hornatou krajinou Efraim. * Pešo im to bude trvať jeden alebo dva dni. Anna vie, ako sa k nej bude správať jej manželská sokyňa. Ale ani tak nezostáva doma. Tým dala vynikajúci príklad aj dnešným Božím ctiteľom. Nikdy nie je múdre dovoliť, aby nesprávne konanie druhých bolo pre nás prekážkou v uctievaní Boha. Keby sme to dovolili, prišli by sme práve o tie požehnania, ktoré nás môžu posilniť, aby sme vytrvali.

Po dlhom dni chôdze kľukatými horskými cestami sa Elkánova veľká rodina napokon priblížila k Šílu. Nachádzalo sa na kopci, ktorý bol takmer zo všetkých strán obkolesený vyššími pahorkami. Cestou do Šíla Anna pravdepodobne veľa premýšľala o tom, čo chce Jehovovi v modlitbe povedať. Keď tam prišli, spoločne sa najedli. Hneď ako to bolo možné, Anna sa vzdialila od ostatných a zamierila do Jehovovho svätostánku. Pri vchode do svätostánku sedel veľkňaz Éli, ale Anna bola v mysli sústredená len na svojho Boha. Tu vo svätostánku cítila istotu, že bude vypočutá. Aj keby nikto nerozumel jej trápeniu, jej Otec v nebesiach jej určite porozumie. Teraz  už Anna nedokázala zadržať horký žiaľ, ktorý v sebe nosila, a rozplakala sa.

Annou otriasali vzlyky. Ako sa v duchu modlila k Jehovovi a v mysli sa snažila nájsť slová, ktorými by vyjadrila svoju bolesť, chveli sa jej pery. Veľmi dlho sa modlila, vylievala si srdce pred svojím Otcom. Ale nevyjadrovala len zúfalú túžbu po dieťati. Netúžila len po tom, aby od Boha dostala požehnanie, ale aj sama túžila dať Bohu všetko, čo mohla. A tak dala slávnostný sľub, že ak sa jej narodí syn, zasvätí jeho život službe pre Jehovu. (1. Samuelova 1:9–11)

Anna tak svojimi modlitbami dala príklad všetkým Božím služobníkom. Jehova láskavo vyzýva svojich služobníkov, aby sa nebáli otvorene s ním hovoriť v modlitbe a zverovali sa mu so svojimi starosťami, tak ako sa dieťa zveruje svojmu milujúcemu rodičovi. (Žalm 62:8; 1. Tesaloničanom 5:17) Apoštol Peter o modlitbe k Jehovovi pod inšpiráciou napísal tieto utešujúce slová: „Uvrhnite naňho všetku svoju úzkostlivú starosť, lebo sa o vás stará.“ ​(1. Petra 5:7)

Ľudia však nie sú takí chápaví a empatickí ako Jehova. Ešte kým Anna plakala a modlila sa, náhle ju vyľakal niečí hlas. Bol to veľkňaz Éli, ktorý ju už nejakú chvíľu pozoroval. Povedal jej: „Ako dlho sa budeš správať ako opitá? Zbav sa svojho vína.“ Éli si všimol Annine chvejúce sa pery, jej vzlyky a jej citové rozrušenie. Ale namiesto toho, aby sa snažil zistiť, čo sa jej stalo, prenáhlene prišiel k záveru, že je opitá. (1. Samuelova 1:12–14)

Ako veľmi to Annu muselo v jej momentálnom rozpoložení zabolieť, keď bola takto neprávom obvinená, a to ešte mužom, ktorý mal také výsadné postavenie! Napriek tomu znovu dala vynikajúci príklad viery. Nedovolila, aby sa pre ňu nedokonalosť človeka stala prekážkou v uctievaní Jehovu. Odpovedala Élimu s úctou a vysvetlila mu svoju situáciu. Potom jej Éli, už asi jemnejším a možno trochu previnilým tónom, povedal: „Choď v pokoji a kiež Boh Izraela vypočuje tvoju prosebnú žiadosť, ktorú si žiadala od neho.“ ​(1. Samuelova 1:15–17)

Aký účinok malo na Annu to, že vyliala srdce Jehovovi a uctievala ho v jeho svätostánku? V správe čítame: „Žena odišla a najedla sa a jej tvár už nebola ustarostená.“ ​(1. Samuelova 1:18) Anna pocítila úľavu. Akoby zo seba sňala svoje emocionálne bremeno a preložila ho na plecia neporovnateľne širšie a mocnejšie, na plecia svojho nebeského Otca. (Žalm 55:22) Je preňho nejaký problém príliš ťažký? Nie. Nikdy nebol ani nie je, ani nikdy nebude!

Keď sme zdrvení žiaľom, pomôže nám, keď napodobníme Annu a vylejeme srdce ‚Tomu, ktorý vypočúva modlitbu‘. (Žalm 65:2) Ak to urobíme vo viere, aj my budeme môcť pocítiť, ako náš smútok vystrieda „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. (Filipanom 4:6, 7)

 „Niet žiadnej skaly ako náš Boh“

Na druhý deň ráno prišla Anna do svätostánku aj s Elkánom. Pravdepodobne mu povedala o svojej prosbe i o svojom slávnostnom sľube, lebo podľa mojžišovského Zákona mal manžel právo zrušiť sľub svojej manželky, ak s ním nesúhlasil. (4. Mojžišova 30:10–15) Ale  tento zbožný muž nič také neurobil. Naopak, skôr než sa vydali na cestu domov, išiel s Annou do svätostánku uctievať Jehovu.

Kedy presne si Peninna uvedomila, že už nad Annou nemá moc? To správa neuvádza, ale vyjadrenie „už nebola ustarostená“ naznačuje, že Annino duševné rozpoloženie sa odvtedy zmenilo. Tak či onak, Peninna čoskoro zistila, že jej zlomyseľné konanie sa míňa cieľa. Biblia sa o nej viac nezmieňuje.

Ubehlo niekoľko mesiacov a Annin pokoj mysle prerástol do nevýslovného šťastia. Čakala dieťa! Napriek záplave radosti však ani na chvíľu nezabudla na to, komu vďačí za toto požehnanie. Keď sa chlapec narodil, dala mu meno Samuel, čo znamená „Božie meno“ a zjavne v sebe nesie myšlienku vzývania Božieho mena, čo Anna robila. V ten rok nešla s Elkánom a rodinou do Šíla. Tri roky zostala s dieťaťom doma, kým ho neodstavila. Potom pozbierala všetky svoje sily na deň, ktorý mal znamenať rozlúčku s jej milovaným synčekom.

Rozlúčiť sa určite nebolo ľahké. Áno, Anna vedela, že o Samuela bude v Šíle dobre postarané. Veď vo svätostánku slúžili aj ženy. Ale aj tak, bol taký maličký a ktorá matka netúži byť so svojím dieťaťom? Napriek tomu Anna a Elkána nepriviedli chlapca do svätostánku s nevôľou, ale s vďačnosťou. Predložili v Božom dome obete a potom Samuela priviedli k Élimu a pripomenuli mu slávnostný sľub, ktorý tam Anna pred niekoľkými rokmi dala Jehovovi.

Potom Anna vyslovila modlitbu, ktorú Boh považoval za takú cennú, že ju zahrnul do svojho inšpirovaného Slova, Biblie. Keď si prečítate jej slová zaznamenané v 1. Samuelovej 2:1–10, každý riadok tejto modlitby vás presvedčí o jej hlbokej viere. Anna chválila Jehovu za to, akým obdivuhodným spôsobom používa svoju moc — za jeho neprekonateľnú schopnosť ponížiť povýšených i požehnať utláčaných, za schopnosť ukončiť život, ale aj zachrániť ho pred smrťou. Chválila svojho Otca za jeho jedinečnú svätosť, spravodlivosť a vernosť. Anna mohla právom povedať: „Niet žiadnej skaly ako náš Boh.“ Jehovovi môžeme úplne dôverovať, nemení sa a je útočiskom pre všetkých utláčaných a ubitých, ktorí k nemu volajú o pomoc.

Malý Samuel mal nepochybne veľkú výsadu, že mal matku, ktorá mala takú silnú vieru v Jehovu. Ako rástol, určite mu chýbala, ale nikdy sa necítil opustený. Rok čo rok chodievala Anna do Šíla a nosila mu do svätostánku nový pláštik bez rukávov. Každý steh na ňom bol dôkazom jej materinskej lásky a starostlivosti. (1. Samuelova 2:19) Môžeme si predstavovať, ako mu oblieka nový pláštik, ako ho na ňom urovnáva a ako s láskou hľadí na svojho synčeka a láskavými slovami ho povzbudzuje. Pre Samuela bolo požehnaním mať takúto matku a z neho samého vyrástol človek, ktorý bol požehnaním pre svojich rodičov i pre celý Izrael.

Ale ani na Annu Jehova nezabudol. Požehnal ju tak, že bola plodná a porodila Elkánovi ešte päť detí. (1. Samuelova 2:21) Ale asi najväčším požehnaním bolo pre Annu puto medzi ňou a jej Otcom, Jehovom, ktoré bolo z roka na rok silnejšie. Kiež je aj váš vzťah k Bohu stále silnejší a kiež vám v tom Annin príklad viery pomáha.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 17]

Dve pozoruhodné modlitby

Dve Annine modlitby, zapísané v 1. Samuelovej 1:11 a 2:1–10, obsahujú niekoľko výnimočných prvkov. Všimnime si aspoň niektoré:

▪ Prvú z týchto dvoch modlitieb Anna adresovala „Jehovovi vojsk“. Takto je Boh nazvaný v Biblii 285-krát a prvý raz ho tak podľa biblickej správy nazvala práve Anna. Tento titul vyjadruje Božie postavenie veliteľa nad obrovským počtom jeho duchovných synov.

▪ Všimnite si, že druhú modlitbu Anna nevyslovila vtedy, keď sa jej Samuel narodil, ale vtedy, keď ho spolu s Elkánom priviedli do svätostánku v Šíle, aby tam slúžil Bohu. Teda Annina veľká radosť nepramenila z toho, že umlčala svoju manželskú sokyňu Peninnu, ale z toho, že ju Jehova požehnal.

▪ Keď Anna povedala: „Môj roh je skutočne vyvýšený v Jehovovi,“ pri slove „roh“ mohla mať na mysli vola, mocné ťažné zviera, ktoré má v rohoch veľkú silu. Anna v podstate povedala: ‚Jehova, dávaš mi silu.‘ (1. Samuelova 2:1)

▪ Slová, v ktorých Anna spomína Božieho „pomazaného“, sa považujú za prorocké. Je tu použité to isté slovo ako slovo prekladané ako „mesiáš“ a Anna je v biblickom zázname prvá, ktorá ho použila na označenie budúceho pomazaného kráľa. (1. Samuelova 2:10)

▪ Podobné myšlienky ako Anna vyjadrila asi o tisíc rokov neskôr Ježišova matka Mária, keď vyslovila slová chvály na Jehovu. (Lukáš 1:46–55)

[Obrázok na strane 16]

Annu veľmi trápilo, že je neplodná, a Peninna robila všetko, čo mohla, aby sa Anna cítila ešte horšie

[Obrázok na stranách 16, 17]

Vezmite si od Anny príklad a modlite sa zo srdca

[Obrázok na strane 17]

Hoci Éli nesprávne posúdil Annino správanie, Anna sa neurazila