ČO SI predstavíte, keď sa povie „smetisko“? Pravdepodobne sa vám vybaví obraz hromady odpadu a nepríjemného zápachu. Asi sotva by ste očakávali, že na takom mieste nájdete vzácny poklad.

No asi pred sto rokmi bol objavený skutočný poklad práve na takom mieste. Nešlo o drahokam či šperk, ale o niečo iné, čo má obrovskú hodnotu. O akom poklade hovoríme? A prečo je tento objav dôležitý aj pre nás dnes?

Bernard Grenfell a Arthur Hunt, učenci z Oxfordskej univerzity, navštívili na prelome 19. a 20. storočia Egypt. Tam na jednom smetisku neďaleko údolia Nílu objavili medzi odpadkami viacero papyrusových fragmentov. Neskôr, v roku 1920, kým ešte usilovne pracovali na katalogizovaní týchto fragmentov, Bernard Grenfell získal ďalšie fragmenty, ktoré boli nájdené v Egypte. Získal ich pre Knižnicu Johna Rylandsa v Manchestri v Anglicku. No obaja muži zomreli skôr, než sa katalogizovanie podarilo skompletizovať.

Túto úlohu dokončil Colin Roberts, ďalší učenec z Oxfordskej univerzity. Pri triedení fragmentov mu zrazu padol zrak na jeden s rozmermi 9 krát 6 centimetrov. Žasol, keď zistil, že tento grécky rukopis obsahuje slová, ktoré mu boli známe. Na jednej strane fragmentu bol text z Jána 18:31–33 a druhá strana obsahovala časti veršov 37 a 38. Pán Roberts si uvedomil, že natrafil na ozajstný skvost.

Colin Roberts predpokladal, že tento fragment je veľmi starý. Aby presnejšie zistil jeho vek, porovnal rukopis na ňom s inými starovekými manuskriptmi, ktorých datovanie bolo známe — čo je postup, ktorý používa vedný odbor nazývaný paleografia. * Touto metódou dokázal odhadnúť približný čas jeho napísania. Chcel mať však istotu. Preto fragment odfotografoval a fotografie poslal trom papyrológom s prosbou o pomoc s datovaním. K akému záveru dospeli títo odborníci?

Štúdiom písma na rukopise sa všetci traja učenci zhodli na tom, že tento fragment bol napísaný v prvej polovici druhého storočia n. l., iba niekoľko desaťročí po smrti apoštola Jána! No paleografia nie je stopercentne spoľahlivá metóda datovania rukopisov. Jeden odborník je presvedčený, že tento text mohol byť napísaný kedykoľvek v priebehu druhého storočia. Napriek tomu je tento drobný papyrusový fragment najstarším rukopisom Kresťanských gréckych Písiem, aký bol doteraz objavený.

Prečo je pre milovníkov Biblie tento fragment Jánovho evanjelia taký dôležitý? Najmenej z dvoch dôvodov. Prvým zaujímavým aspektom je forma fragmentu. Odhaľuje totiž niečo o tom, ako veľmi si raní kresťania cenili Písma.

V druhom storočí boli písomnosti v dvoch podobách — buď to bol zvitok, alebo kódex. Zvitky tvorili kusy papyrusu alebo pergamenu, ktoré boli zlepené alebo zošité do jedného dlhého celku. Skladovali sa zvyčajne zvinuté, a keď chcel niekto zo zvitku niečo prečítať, musel ho rozvinúť  a nájsť správne miesto. Väčšinou bol popísaný len z jednej strany.

Kódex tvorili listy pergamenu alebo papyrusu naukladané na seba a zošité tak, že svojím vzhľadom pripomínali knihu. Malý fragment, ktorý objavil pán Roberts, bol popísaný na oboch stranách. To naznačuje, že pravdepodobne nepochádzal zo zvitku, ale z kódexu.

Aké výhody mal kódex oproti zvitku? V kódexe sa oveľa ľahšie vyhľadávalo. Raní kresťania boli zvestovateľmi dobrého posolstva, a preto sa snažili šíriť biblické posolstvo, kdekoľvek našli ľudí — v ich domovoch, na trhoviskách či na uliciach. (Matúš 24:14; 28:19, 20; Skutky 5:42; 17:17; 20:20) Mať Bibliu vo forme podobnej knihe bolo teda oveľa praktickejšie.

Okrem toho, vo forme kódexu sa zborom i jednotlivcom ľahšie robili odpisy Písiem. Tak vďaka kódexu vzniklo mnoho odpisov evanjelií, čo nepochybne prispelo k rýchlemu šíreniu kresťanstva.

Druhý dôvod, prečo je Rylandsov fragment pre nás dôležitý, je, že poskytuje dôkaz o tom, ako presne bol odovzdaný pôvodný text Biblie. Hoci obsahuje len niekoľko veršov Jánovho evanjelia, ich obsah sa takmer doslovne zhoduje s tým, čo máme v Biblii dnes. Tak tento Rylandsov fragment ukazuje, že Biblia nebola zmenená, a to ani napriek tomu, že bola počas stáročí toľkokrát odpisovaná.

Pravdaže, Rylandsov fragment Jánovho evanjelia je iba jedným z tisícov fragmentov a rukopisov, ktoré dokumentujú, ako presne boli prenesené myšlienky z pôvodného textu Biblie. Werner Keller vo svojej knihe A Biblia má predsa pravdu uviedol: „Tieto staré rukopisy sú najpresvedčivejšou odpoveďou na všetky pochybnosti o pravosti a nefalšovanosti podania biblického textu.“

Samozrejme, viera kresťanov nezávisí od archeologických nálezov. Kresťania vždy verili, že „celé Písmo je inšpirované Bohom“ a že „Jehovov výrok trvá navždy“. (2. Timotejovi 3:16; 1. Petra 1:25) No je veľmi uspokojujúce čítať o tom, že aj vzácne staroveké písomné doklady to potvrdzujú.