Dnes si väčšina úprimne veriacich ľudí môže overiť, či sa ich viera zakladá na Biblii, alebo nie. No na začiatku 16. storočia to tak nebolo. Prečo? Lebo väčšina ľudí si nemohla čítať Bibliu vo svojom jazyku. A tak si len málo členov cirkvi mohlo porovnať jej učenie s tým, čo sa naozaj píše v Biblii. Ani od duchovenstva nemohli v tomto ohľade čakať pomoc. Kniha History of the Christian Church (Dejiny kresťanskej cirkvi) uvádza: „Cirkev vo Švajčiarsku bola skazená... Duchovní boli ľahostajní, poverčiví a nemorálni.“

 V tejto atmosfére začal Ulrich Zwingli hľadať biblickú pravdu. Čo zistil? Ako to, čo sa dozvedel, šíril medzi ľuďmi? A čo sa z jeho života a presvedčenia môžeme naučiť my?

 Keď mal Zwingli asi 20 rokov, rozhodol sa, že sa stane katolíckym kňazom. Tak ako iní záujemcovia o kňazský úrad aj on musel začať študovať filozofiu, cirkevné tradície a spisy „cirkevných otcov“ – ale nie Bibliu.

 Ako začal Zwingli objavovať biblickú pravdu? Počas štúdia na univerzite v Bazileji chodil na predášky Thomasa Wyttenbacha, ktorý kritizoval systém odpustkov v cirkvi. a Podľa jedného životopisca sa Zwingli od Wyttenbacha „dozvedel, že Kristus zomrel raz navždy za naše hriechy“. (1. Petra 3:18) Keď Zwingli pochopil, že jediným podkladom na odpustenie je Ježišova výkupná obeť, odmietol učenie, že cirkevní vodcovia môžu odpúšťať hriechy za peniaze. (Skutky 8:20) Pokračoval však ďalej v štúdiu a vo veku 22 rokov sa stal katolíckym kňazom.

 V tom čase sa Zwingli naučil po grécky, lebo chcel rozumieť pôvodnému jazyku Nového zákona. Študoval spisy Erazma Rotterdamského a z nich sa dozvedel, že podľa Biblie je Ježiš jediným Sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi. (1. Timotejovi 2:5) Preto začal pochybovať o katolíckej náuke, podľa ktorej sa ľudia môžu k Bohu približovať prostredníctvom svätých.

 Keď mal Zwingli asi 30 rokov, začal hľadať pravdu ešte intenzívnejšie. V tom čase však slúžil aj ako vojenský kaplán v niekoľkých vojnách, ktoré sa v Európe viedli s cieľom ovládnuť územie dnešného Talianska. V bitke pri Marignane v roku 1515 bol svedkom toho, ako katolíci zabili tisíce iných katolíkov. O niekoľko rokov Zwingli ručne prepísal Grécke Písma a dokonca sa veľkú časť z nich naučil naspamäť. Od roku 1519 žil v Zürichu, ktorý bol centrom politického diania vo Švajčiarsku. Tam nakoniec dospel k záveru, že cirkev by sa mala vzdať každého učenia, ktoré nie je podložené Písmom. No ako dokáže presvedčiť aj iných, aby dospeli k rovnakému záveru?

 Zwingli bol presvedčený, že keď si ľudia vypočujú biblickú pravdu, odmietnu náboženské lži. Preto keď sa stal kňazom vo významnom kostole Grossmünster v Zürichu, v kázni oznámil odvážny plán: Pri bohoslužbách už nebude čítať z latinského lekcionára b, tak ako to kňazi robili celé stáročia. Namiesto toho bude kázať evanjelium priamo z Biblie, kapitolu po kapitole, od začiatku do konca. Pri vysvetľovaní Písma nebude už citovať cirkevných otcov, ale Bibliu bude vysvetľovať Bibliou. Robil to tak, že ťažšie pasáže objasňoval pomocou jednoduchších. (2. Timotejovi 3:16)

 Zwingli vo svojich kázňach vyzdvihoval praktickú hodnotu Biblie. Vyučoval biblické mravné normy a odmietal uctievanie Ježišovej matky Márie, modlitby k svätým, predaj odpustkov a odsudzoval nemravnosť duchovných. Ako na to ľudia reagovali? Po jeho prvej kázni niektorí povedali: „Takúto kázeň sme ešte nikdy nepočuli.“ Jeden historik o Zwingliho katolíckych poslucháčoch napísal: „Tí, ktorí prestali chodiť na bohoslužby, lebo boli znechutení obmedzenosťou a škandalóznym životom kňazov, sa teraz vrátili.“

 V roku 1522 sa duchovenstvo snažilo podnietiť zürišských politikov, aby zastavili akékoľvek konanie, ktoré bolo v rozpore s cirkevným učením. Následkom toho bol Zwingli obvinený z kacírstva. Keďže nebol ochotný zriecť sa svojho presvedčenia, vzdal sa kňazského úradu v katolíckej cirkvi.

 Zwingli už nebol kňazom, ale bol stále aktívnym kazateľom a snažil sa o svojich názoroch presvedčiť aj iných. Medzi ľuďmi bol vďaka svojim kázňam obľúbený a stal sa vplyvnou osobnosťou aj medzi zürišskými politikmi. Tento politický vplyv sa snažil využiť na presadenie náboženských reforiem v Zürichu. Napríklad v roku 1523 presvedčil sudcov, aby zakázali každé náboženské učenie, ktoré sa nedalo podložiť Písmom. V roku 1524 ich presvedčil, aby zakázali aj modlárstvo. Mestskí sudcovia spolu s miestnymi kazateľmi a so súhlasom ľudu dohliadali na rozsiahle ničenie oltárov, modiel, obrazov a relikvií. V knihe Zwingli – God’s Armed Prophet (Zwingli – Boží ozbrojený prorok) sa píše: „Také zámerné pustošenie náboženských budov nezažila západná cirkev od čias Vikingov.“ Do roku 1525 podnietil miestne úrady k tomu, aby budovy patriace cirkvi premenili na nemocnice a dovolili mníchom a mníškam uzatvárať manželstvá. Navrhol aj to, aby omšu nahradila jednoduchá bohoslužba podľa biblického vzoru. (1. Korinťanom 11:23–25) Historici uvádzajú, že Zwingliho činnosť spojila náboženských aj politických predstaviteľov v Zürichu a položila základ pre reformáciu a nové protestantské náboženstvo.

 Najvýznamnejším dielom Zwingliho bol preklad Biblie. V 20. rokoch 16. storočia viedol skupinu učencov, ktorí prekladali Písmo z pôvodných jazykov s využitím gréckej Septuaginty a latinskej Vulgáty. Používali jednoduchú metódu. Každý verš si najskôr prečítali v originálnom jazyku aj v uznávaných prekladoch. Potom sa porozprávali o jeho význame a zapísali si, čo zistili. Výsledkom ich práce na výklade a preklade Božieho Slova bola jednozväzková Zürišská Biblia vydaná v roku 1531.

 Zwingli bol možno úprimný, ale bol aj netolerantný a agresívny. Napríklad v roku 1525 sa zapojil do procesu s anabaptistami, ktorí nesúhlasili s učením, že malé deti sa majú krstiť. Keď súdy neskôr vyniesli rozsudok smrti nad každým, kto stále odmietal krst detí, nepostavil sa proti tomuto tvrdému rozsudku. Okrem toho podnecoval politických vodcov, aby na šírenie reforiem používali vojenskú silu. Niektoré silne katolícke regióny vo Švajčiarsku však odmietli jeho reformy. To viedlo k občianskej vojne. Zwingli odišiel s vojakmi z Zürichu na bojisko a tam vo veku 47 rokov zahynul.

 Ulrichovi Zwinglimu určite patrí miesto v dejinách, hoci ho zatienili takí vplyvní protestantskí reformátori, ako bol Martin Luther a Ján Kalvín. Zwingli sa postavil proti rímskokatolíckej cirkvi radikálnejšie ako Luther a pripravil cestu Kalvínovi. Preto ho niektorí označujú za tretieho muža reformácie.

 Zwingli za sebou zanechal rozporuplné dedičstvo. Na šírenie svojich názorov neváhal použiť politické a vojenské prostriedky. V tomto ohľade sa neriadil príkladom Ježiša Krista, ktorý sa odmietol zapojiť do politiky a učil svojich nasledovníkov milovať svojich nepriateľov, nie ich zabíjať. (Matúš 5:43, 44; Ján 6:14, 15)

 No Zwingli bol aj zanieteným bádateľom Biblie, ktorý s nadšením hovoril iným o tom, čo sa dozvedel. Odhalil veľa biblických právd a pomohol v tom aj mnohým ďalším.